“Lis...”
Všetko sa napokon skončilo a každý ostrý čriepok minulosti pomaly prenikal do hĺbky jeho mysle. Nasledoval moment precitnutia a uvedomenie si, čo sa vlastne stalo.
Aidenovo telo už dávno rezignovalo. Bezvládne končatiny sa poddávali rytmickosti morských vĺn, ktoré zároveň unášali preč všetku bolesť, spolu s jeho krvou rozplývajúcou sa v nekonečnosti oceánu.
A keď sa jeho slzy okamžite strácali v zakalenej vode, svaly na tvári sa zo zvyškov naškriabanej energie napli do úsmevu, ktorý dýchal sarkazmom.
Aspoň sa už Lis nikdy nedozvie, že jeho očami niekedy prešli slzy totálnej bezmocnosti a zúfalstva.
Prižmúril oči. Jeden hlboký nádych. A potom už len pocit bodavej bolesti, pri ktorej sa pľúca plnili slanou vodou.
Je koniec.
* * *
Bolo niečo málo po polnoci, keď na zamŕzajúcu hladinu littlerootskeho jazierka začínal dopadať prvý tohtoročný sneh, narúšajúc tak skoro bezchybne nehybný odraz mesiaca.
Dnes už nikto nevie, čo vtedy Aidena prinútilo doširoka otvoriť oči a vymeniť teplo pohodlnej postele za mínusové teploty za dverami.
Prechádzal sa pomalým krokom po notoricky známych miestach a sporadicky očami preskúmaval tisíc krát preskúmané zákutia jeho malého mestečka. Bosými nohami odpočítaval do snehu stopy, ktoré na prchavý moment zvečnia jeho tajnú nočnú prechádzku.
Zastal až pri okraji malého jazierka, ukrytého za hustým porastom stromov a rôznych kríkov. Už od detstva v ňom pohľad venovaný dokonale kľudnej hladine vzbudzoval akýsi veľmi zvláštny druh pokoja.
Len on a on. Ničím a nikým nerušený, sám so svojimi myšlienk–
“Iiip... iip.”
Ticho prerušil chladný vietor roznášajúci niečí zúfalý nárek do všetkých strán.
Aiden sa pomaly priblížil k zdroju tohto plaču. Odsunul nabok veľké listy rastlín rastúcich z vody a kľačal tvárou v tvár malinkému modrému čudu, ktoré naňho upieralo jedno takmer úplne privreté oko. Tvor primrznutý k blatovému brehu jazierka po zazretí svojho záchrancu odpadol. Aiden mu odhrnul z rozpáleného čela nános snehu a pritisol vysílené telíčko k sebe.
Stopy vedúce k počiatku tohto puta už nikdy nezmiznú s napadnutím čerstvého snehu.
* * *
Míňal sa mesiac za mesiacom a z drobného Mudkipa sa každým bojom a novými skúsenosťami stával čoraz silnejší a šikovnejší spoločník pre štrnásťročného Aidena. Trénovali poctivo, nič nenechávali na náhodu. Každé z desiatok, ba až stoviek menších i väčších víťazsiev a aj zopár prehier prežívali intenzívne a spolu. Ich metóda bojov založená na dôvere a premyslenej taktike im prinášala ovocie. K ľuďom a trenérom zo širokého okolia sa začínali šíriť informácie o ich úspechoch.
Časom, s pribúdajúcimi odznakmi na konte a novými členmi Aidenovho tímu, sa z nich stávala takmer neporaziteľná a obávaná dvojka. Až kým...
… nestretli ju.
Alisa, niekdajšia Aidenova kamarátka z detstva, sa medzičasom dočkala a vyrazila na svoju vysnívanú cestu naprieč regiónom Hoenn, po boku jej jašteričkového priateľa Treecka. Dostala ho od jej otca, miestneho profesora, k trinástym narodeninám.
Aiden s jeho Marshtompom po čerstvo získanom odznaku, ktorý sa blišťal v jeho puzdre, nabití sebavedomím a odhodlaním zažiť niečo nové, mali namierené do Safari zone, s túžbou vidieť doposiaľ nepoznaných pokémonov. Pred vchodom ich však čakalo drobné prekvapenie.
“Lis, si to vážne ty..?” Jej dlhé vlasy, lesknúce sa v žiarivo rubínových odtieňoch, by spoznal vždy. Aj z takejto vzdialenosti a zozadu. Alisa sa otočila a v jej očiach sa zračilo prekvapenie. “.. Aiden?” Začal sa dlhý rozhovor, plný oživovania nesmrteľných spomienok z detstva, smiech a podpichovanie sa. Presne ako kedysi.
Už však neboli deti, ale trenéri, plní nových zážitkov a ostrieľaní nespočetným množstvom bitiev. Ani si nestačili všimnúť ako a zrazu proti sebe stála Alisa s jej Grovylom a Aiden s Marshtompom. Všetci štyria si tento zápas náramne užívali. Bolo to čosi iné ako obyčajne. Aiden svojho pokémona ešte nevidel bojovať s takou iskrou a zápalom ako teraz. Všetky ich svižné pohyby, každý útok aj uhýbanie sa zdali byť spomalené, ako vo filme. Priebeh ich boja bol len ťažko predvídateľný. Raz bol vo vedení Aiden, o pár sekúnd na to viedla Alisa. Boli dokonale vyrovnaní a obaja do tejto bitvy vložili všetky doposiaľ nazbierané skúsenosti. Nakoniec Marshtomp, vysílený z toľkého manévrovania a vzdorovania Grovylovým útokom, skončil po nasadení jeho posledného ťahu – Leaf Blade. Takmer ihneď na to však Grovyle spadol na kolená a hlavu sklonil k zemi. Bol to veľmi vyrovnaný súboj a obaja sa zhodli na remíze.
Po tejto, pre nich dôležitej udalosti, sa ešte nechceli hneď rozlúčiť a rozhodli sa spolu zájsť na neďaleký Mt. Pyre.
Na samom vrchu, kde ticho vo vzduchu prerývali len zvončeky Chimechov, Lis sa naklonila k Aidenovi a pošepla mu “Vieš, Grovyle nebol môj úplne prvý pokémon.. Ako malé dievča som v našom lese našla ležať zranenú Poochyenu, zjavne po nejakom škaredom boji. Starala som sa o ňu mesiac, no ani za pomoci môjho otca sa nám jej nepodarilo pomôcť.. Teraz odpočíva tu.” Pri poslednom slove sa jej zlomil hlas. Aiden ju objal a chápavo pohladil po vlasoch. Na to jej začal rozprávať o stretnutí s jeho vtedy ešte drobným Mudkipom. Zrazu bol o to radšej, že sa mu podarilo zachrániť ho a že tam mohol byť spolu s nimi.
V tej chvíli si uvedomil, že mal Alisu vlastne celú tú dobu rád, a ako je šťastný, že ju v ten deň stretol. V hlave sa mu ale začalo biť niekoľko ďalších myšlienok. Jeho telo zalial studený pot. Okamžite prestal mať ten krásny pocit.
Z hmly sa začali vynárať dve tmavé mužské siluety. Aiden intuitívne odhodil Alisu nabok a postavil sa medzi ňu a neznámych útočníkov. Posledné, čo si dokáže vybaviť je obrovské červené oko, ktoré od jeho tváre delilo len pár centimetrov, patriace pravdepodobne Dusclopsovi.
Aiden sa pomaly preberá. Ako prvé začne vnímať neznesiteľnú, tupú bolesť v hlave. Po otvorení očí okamžite zisťuje, že sa nachádza niekde uprostred lesa a že slnko je vysoko nad obzorom. Vtom ho ako blesk zasiahli všetky spomienky na predchádzajúci podvečer. Prudko sa posadil a rozhliadol sa vôkol seba. Od prekvapenia híkol – vedľa neho už nestál jeho spoločník Marshtomp, ale obrovský a mohutný Swampert. Ihneď ho napadlo, že sa musel vyvinúť, aby ho zvládol v bezvedomí presunúť taký kus cesty. Swampert zachytil Aidenov spytujúci pohľad a prikývol, aj bez vyslovenia akejkoľvek otázky.
Musí nájsť a zachrániť Alisu... proste musí!
Swampert pochopil výraz jeho tváre a naznačil mu, nech sa posadí na jeho ramená. Aiden sa mu nemotorne vyškriabal na chrbát, a keď už bol usadený, Swampert sa rozbehol. Aidena prekvapilo, ako rýchlo a svižne dokáže jeho spoločník utekať, aj napriek jeho telesným rozmerom a s nákladom na chrbte.
Dorazili až k brehu mora. Aiden čakal, že toto bude ich konečná, no Swampert (na jeho prekvapenie) plynulo prešiel z behu na plávanie a s udržaním si rovnakého tempa pokračoval aj po morskej hladine.
Nevedel odhadnúť, ako dlho sa už nachádzali na mori a bolo mu to docela jedno. Poháňala ho vpred jediná myšlienka – nájsť a zachrániť Lis. Bolo mu pritom ukradnuté, kde je a akým spôsobom ju odtiaľ dostane. Proste musí...
Swampert začal zrazu skľudňovať tempo a rozhliadať sa okolo seba. Po chvíli dal Aidenovi signál, a on nejak vedel, čo bude nasledovať. V jedinej sekunde sa vnorili pod hladinu mora.
Aiden začal cítiť ostré hrany skál, ktoré sa mu sem-tam odierali o telo. Swampert ich viedol cez tajný podmorský tunel naprieč ostrovom, na ktorom ležal Sootopolis. Keď sa vynorili, Aidenovi sa naskytol pohľad na impozantne tvarovanú klenbu obrovskej jaskyne. Nemal však čas na prílišné obdivovanie, musel ísť hľadať Alisu – a to čo najskôr.
Opatrne kráčal kľukatými chodbičkami jaskyne a okrem ozveny krokov počul aj tlkot vlastného, splašene bijúceho srdca. Na svojej púti zažil už všeličo, ale až teraz pocítil prvý krát ten skutočný strach. Nerozumel vôbec ničomu, nechápal, prečo sa to muselo stať práve Alise... A vôbec, ako jeho pokémoní kamarát mohol vôbec niečo tušiť o tomto tajomnom mieste ukrytom v hlbinách mora? Ako to, že ich sem priviedol? Mal toľko otázok, no na žiadnu z nich neexistovala odpoveď – aspoň zatiaľ.
Po niekoľko desiatok minút trvajúcej chôdzi Swampert zastal a uprel pohľad na jednu väčšiu prasklinu v stene. Aiden sa chvíľu rozhodoval, no váhanie ho ihneď prešlo pri pomyslení na Lis. Ukryl Swamperta do bezpečia Pokéballu. Musí sa snažiť byť čo najnenápadnejší a najmenej hlučný.
Z praskliny sa vykľul vchod do miniatúrneho tunela, ktorý mohol mať na dĺžku odhadom tak tridsať metrov. Na jeho konci začul množstvo hlasov, no z tej diaľky nevedel rozlúštiť obsah ich rozhovorov. Ukryl sa za skalu a čakal. Všetko zrazu stíchlo a stenami jaskyne zarezonoval silný, trochu chrapľavý hlas. “Poď.” Aidenovi stiahlo žalúdok. “Priviedol si ho práve včas.”
Niečo Aidena schmatlo za nohu a vlieklo po studenej, vlhkej zemi preč z jeho úkrytu, a to priamo do rúk nepriateľov. V tej chvíli ho premkol pocit hrôzy a šoku zároveň.
Oproti nemu stál Swampert, upierajúc pohľad do Aidenových očí a snáď aj ešte hlbšie, bez štipky akejkoľvek emócie. “Nie...” Neveril tomu. Nemohol uveriť, ako ho môže niekto, komu bezprostredne dôveroval, takto zradiť...
Jeho myšlienkové pochody však prerušil ten vysoký muž v čiernom, s modrobielou šatkou na hlave, ktorý pred chvíľou vydal príkaz “jeho” Swampertovi. Prehovoril k nemu. “Vítam ťa tu medzi nami, Aiden. Moje meno je Archie – nie, nemusíš si ho pamätať, už ťa tu nebudeme dlho zdržovať.” Prerušil ho hlasný sarkastický smiech jeho podriadených. Až teraz si Aiden uvedomil, že mu robí spoločnosť asi trinásť ďalších ľudí a niekoľko ich pokémonov, prevažne Mightyen, pripravených kedykoľvek zaútočiť pri akomkoľvek pokuse o útek. Uprostred jaskynnej komnaty sa tiež nachádzalo obrovské jazero, ktorého hladina bola aj napriek vyhrotenej situácií dokonale kľudná. Na stotinu sekundy mu to pripomenulo jeho obľúbené jazierko ukryté medzi stromami pri jeho rodnom Littleroote... a tú osudnú noc, keď zachránil život jeho – vtedy ešte drobnému – bývalému kamarátovi. Swampert, ako keby vedel, čo sa hýri Aidenovými myšlienkami, upieral zrak so sklonenou hlavou hlboko do zeme. Ako keby mu vyprchalo všetko to odhodlanie, s ktorým sa mu ešte pred pár minútami zarýval do očí.
Archie si všimol ich krátky neverbálny rozhovor.
“Asi by ťa mohol zaujímať pôvod tohto Swamperta. Bol ukradnutý nejakým zloduchom z miesta, kde sa vyliahol a žil s jeho rodinou a ostatnými súrodencami. No členovia môjho tímu Aqua ho zachránili a sľúbili sme mu návrat za jeho rodinou, výmenou za malú službičku z jeho strany. A tú splnil úplne perfektne.” Archie venoval Swampertovi uznanlivý pohľad, no ten ho ignoroval a stál tam so sklonenou hlavou rovnako nehybne ako predtým.
“S touto drobnou prekážkou sme však nepočítali. Priveďte ju!” Kývol hlavou smerom k dvom mužským postavám stojacim pár metrov od neho. O chvíľu niesli brániacu sa Alisu s rukami pripútanými tuhým povrazom k telu a neopatrne ju položili vedľa Aidena. “Lis!!” vykríkol Aiden a nijako neskrýval nadšenie v hlase. Alisa vedela, že nemôže ďalšiu takúto príležitosť znovu len tak skoro očakávať. Naklonila sa preto k Aidenovi a rýchlo zo seba šeptom vysypala: “Keď som tu s nimi bola úplne sama, začula som dvoch z nich ako sa bavia o tvojom Swampertovi! Nahovorili mu kopec lží, toto všetko docielili vyhrážkami a podvodom. V skutočnosti to boli oni, kto ho odtiaľ uniesli, lebo sa im to hodilo do ich plánov. A to posledné, čo majú v pláne je, že sa ho chystajú doviesť späť na to miesto.” Swampertovi, stojacemu opodiaľ, sa z očí vygúľali dve obrovské slzy a po dopade na zem sa roztrieštili na tisíce drobnejších sĺz. Teraz už s tým nič nespraví, nie je nijaký spôsob, akým by mohol napraviť svoju zradu a zlyhanie. Proti takejto presile by navyše nemal šancu... Archie pokračoval vo svojom monológu.
“Každopádne, tým že sa nám ťa sem, milý Aiden, podarilo dostať, stojíme už len drobný krôčik od dokončenia nášho plánu! Vzhľadom na to, že sme boli celý čas podrobne informovaní o priebehu tvojich ciest,” /venoval nenápadný, krátky pohľad Swampertovi/ “dokázali sme včas zareagovať a prísť tam hore, na Mt. Pyre, kde sa už dlhé storočia nachádzal Red Orb, potrebný k dokonaniu nášho poslania. Na jeho presnú lokalizáciu sme však potrebovali práve teba a tvoju prítomnosť, na ktorú Red Orb reaguje... Rovnako, ako reagoval aj na tvojho dávneho predka, ktorý ho na tom mieste ukryl, keď sa naposledy snažil zabrániť katastrofe a zachrániť tak našu planétu. Lenže odvtedy sa ľudstvo podstatne zmenilo... a skazilo. Už dávno nežijeme v súlade s prírodou, hráme sa na niečo, čím nie sme a sami sa ženieme do záhuby a ničíme pri tom všetko, čo nám príde do cesty. Preto sme sa rozhodli využiť k dosiahnutiu nášho cieľu Kyogra – starobylého pokémona a tvorcu morí a oceánov. Prebudíme ho zo spánku, do ktorého ho priviedol tvoj predok pred mnohými storočiami a prepožičaním si jeho schopností zaplavíme všetky kontinenty, každý kúsok pevniny. Tým, čo chceme dosiahnuť, síce vyhubíme ľudstvo, ale aspoň dáme šancu na nový život všetkým pokémonom žijúcim pod morskou hladinou!” Aiden to nevydržal a skočil mu do reči. “Počúvate vôbec, čo ste práve povedali? Neznamená to náhodou, že tým vyhubíte napríklad aj všetkých pokémonov žijúcich na pevnine, ktorí za nič nemôžu? Veď ten váš 'plán' je čistý nezmy-” “Mlč! Náš plán je perfektný a dotiahneme ho do konca. Ľudstvo musí pochopiť, aké škody tu pácha svojou prítomnosťou. A už je aj tak neskoro! Celý čas, čo si tu, Red Orb svojimi vlastnosťami prebúdza Kyogra zo spánku.”
Ani to nestihol dopovedať a jaskyňou sa začali šíriť silné otrasy. Hladina toho ešte pred chvíľou pokojného jazierka uprostred komnaty doslova zúrila. V jej prostriedku sa začal postupne vynárať obrovský tvor. A všetko sa to zbehlo neuveriteľne rýchlo. Silný výbuch, záblesk svetla a Aiden cítil, že jeho telo je opäť pod vodou. Komnata bola v priebehu pár sekúnd celkom zatopená. Niečo ho však zrazu pevne zovrelo okolo pása – Swampert sa jeho aj Alisu snažil zachrániť.
* * *
V momente, keď sa Alisa vynorila, nabierala vzduch do svojich pľúc s takou lačnosťou ako nikdy predtým. Keď sa trochu upokojila, začala očami pátrať po Aidenovi, no nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mu niekedy podarilo dostať nad hladinu...
Po chvíli sa objavil aj jej záchranca. Z hrdla sa jej tichým, lámajúcim sa hlasom podarilo vydrať len “Swampert, kde zostal Aiden?” no ten len pokrútil hlavou. Opäť zlyhal.
Kým si obaja vôbec stačili naplno uvedomiť, čo sa práve udialo, nad ich hlavami sa zatiaľ vyformovali husté čierne búrkové mraky, plné elektrického náboja. Na hladinu začali dopadať prvé kvapky. Stali sa svedkami počiatku tej najväčšej a najničivejšej búrky, akú kedy ľudstvo zažilo.
Swampert si až teraz uvedomil, že za to celé v podstate môže on a nenávidel sa za to. Aidena mal skutočne rád, nechcel uveriť, ako sa mohol nechať tak ľahko ovplyvniť a oklamať...
Vtom sa udialo niekoľko vecí naraz – z mračien zrazu rýchlosťou blesku vyšľahol zelený drak pripomínajúci hada a z vody sa v tej istej chvíli hodný kus od Alisy vynoril obrovský Kyogre, ako reakcia na zeleného tvora, ktorý rozháňal formujúcu sa búrku. Pár metrov za Alisou sa tiež niečo vynorilo – bola to ponorka tímu Aqua. Keď sa ohliadla naspäť, Swamperta už videla ďaleko pred sebou, ako sa blíži do stredu diania celého neodkladne sa blížiaceho súboja.
Skôr, než by si bola uvedomila, že zostáva sama uprostred oceánu, začula odsúvajúci sa poklop ponorky a nejaké hlasy kričiace jej meno. Takmer bez váhania k nim doplávala.
Búrka začala naberať na intenzite.
* * *
Swampert v tej chvíli nemyslel vôbec na nič. Túžil len po tom, aby získal schopnosť vracať sa v čase, aby všetko, čo napáchal mohol zmeniť... aj keď vedel, že to už nebude možné a ani reálne.
Bitva medzi Kyogrom a Rayquazom sa pozvoľna stupňovala. Prichádzali prvé ničivé útoky a podnety na ďalšiu skazu z oboch strán. Rovnako, ako Archie narušil Kyogrov spánok, prebudil Kyogre k činnosti aj Rayquazu, ktorý si inak celkom spokojne driemal v najvyššom bode regiónu – Sky Pillar. Boli tak pohrúžení do súboja, že si ani nevšimli z ich pohľadu drobného Swamperta, ako sa k nim rýchlym tempom približuje.
Rayquaza sa akurát chystal na ďalší ničivý úder, keď si Swampert vyžiadal ich pozornosť preniknutím do epicentra ich bitvy. Vedel, čo ho čaká, no bolo mu to jedno. Na ničom mu už nezáležalo. Chcel len, aby sa toto všetko skončilo, chcel odčiniť, že zradil Aidena a nedokázal ho zachrániť z trosiek jaskyne...
Keď si bol istý, že ho vnímajú, začal im vysvetľovať skutočné dôvody, prečo sa toto všetko stalo. Rozprával im o mieste, kde žil, o tíme Aqua a o tom, ako v skutočnosti Kyogra len využívajú, o tom, čo všetko prežil na cestách s Aidenom a ako hrozne sa zachoval, keď ho ku koncu, keď ho potreboval najviac, opustil...
Prial si, aby mohol byť s Aidenom, nech je to kdekoľvek... ospravedlniť a poďakovať sa mu za všetko.
Na Kyogra s Rayquazom toto jeho rozprávanie a spôsob, akým sa zachoval, zapôsobilo. Ešte sa nestretli s tým, aby sa nejaký človek či pokémon takto postavil k svojim vlastným chybám, a nielen si ich priznal, ale aj ich túžil najviac zo všetkého napraviť.
Swampertova obeta uzmierila Kyogra a Rayquazu. Rozžiarilo sa prudké svetlo, ktoré rozohnalo mračná a aj napätie medzi dvoma odlišnými svetmi.
* * *
Po odznení prenikavého svetla otvoril Swampert oči. Na jeho obrovské prekvapenie zistil, že je z neho opäť ten malinký Mudkip. Rozhliadol sa vôkol seba a ihneď spoznal miesto, kde sa nachádza, no zároveň nevedel presne popísať, čo sa na tom mieste zmenilo – všetko bolo zrazu také čistejšie, jasnejšie, zreteľnejšie. Priblížil sa k hladine jazierka a z druhého konca zbadal o pár rokov mladšieho Aidena, čupiac a skúmajúc svoj odraz v dokonale rovnej a kľudnej hladine – akoby sa vrátili späť, do času, keď sa uvideli po prvý krát.
Mudkipom zatriasli výčitky a premkol ho pocit viny a hanby. Znovu sa nevedel pozrieť Aidenovi do očí. Z nejakého dôvodu dúfal, že zostane nepovšimnutý.
No Aiden sa bez slova postavil a podišiel až k nemu. Keď Mudkipa jemne pohladil po hlave, všetko z neho opadlo, a on nejakým spôsobom cítil, že mu bolo odpustené. Konečne v sebe našiel vytúžený pokoj.
Autorka: Raichátko
|
